Antivírus

Autor: Andrea Holásková | 4.11.2011 o 11:45 | (upravené 4.11.2011 o 15:39) Karma článku: 2,01 | Prečítané:  501x

Pred mnohými rokmi, keď ešte panovali králi a bojovali, aby boli slávni a milovali ženy, aby boli silní, sa zrodil človek. Malý chlapec, ktorý sa narodil ako poloboh. Jeho otcom síce nebol Cappy a neniesol ani žiadne meno iného džúsového polotovaru. Napriek tomu bol chlapec silný od prvého okamihu ako uzrel svetlo sveta. Jeho rodičia ho pomenovali Angíneus, pretože jediná vec, ktorá ho vedela skoliť bola angína. Ako tak Angíneus rástol a rástol, stával sa z neho čoraz väčší silák. A nebol to len tak hocijaký wrestler. Jeho meno bolo slávne v celej zemi a tiež v mnohých iných teplých krajoch, ktoré boli naozaj teplé a žili v nich len samí muži. Angíneus bol vždy uznávaný. Pokiaľ išlo o boj, vždy vyhral. Stačilo len aby zakašľal a už boli všetci nakazení. Lenže niekedy ani to nepomohlo. Tí, ktorí poznali jeho protivníka, rovnako silného Penicilínusa, mali navrch. Boli odolní. Preto Angíneus v takýchto prípadoch využíval už aj silu bojovnosti, ktorú mu dal do vienka jeho otec Cappy.

Angíneus vždy bojoval na svoju česť a v prvom rade sám za seba. Bol najsilnejším bojovníkom kráľa, vyhrával a získaval krajiny s porazenými kráľmi ako políčka Monopolov. Miloval ženy, pretože boli jeho inšpiráciou. Netajil sa ani tým, že občas si rád uhol s nejakým tým fešákom z kráľovej armády...Ale to by bolo na inú tému...

Medzitým, ako Angíneus vyhrával jeden boj za druhým sa jeho kráľ Spreneverus zvítal so súperom, druhým kráľom, aby zakopali vojnovú sekeru. Po pár pohárikoch rulandského červeného sa im už kopalo o čosi ťažšie ale nevzdávali to a kopali až dokým nezaspali nadratí.

Spreneverusov protivník mal dvoch synov a neter. Urastených mládencov. Starší Komínius a mladší Rím a ich sesternička Harcovníčka sa mali vždy radi. Komínius a Rím doprevádzali svojho otca až k Spreneverusovi. Vedeli totiž, že keď si ich foter uhne, ani kráľovná matka, slávna Prostitúcia, mu v tom nezabráni.

Spreneverus, starý harcovník, zobral si raz za ženu nádhernú krásavicu, takú devu, ktorej krása bola v šír- šírom svete jedinečná. Volala sa Krišpindolína. Jej hodvábne zlaté vlasy zakrývali jej plecia a zvýrazňovali jej nádhernú tvár.

„Tak...toto je kosť...“ povedal si pred pár rokmi princ Rím a odvtedy spolu spávali pri každej príležitosti, vždy, keď bola u Spreneverusa párty. Občas sa pridal aj Komínius.

Spreneverus si to za celý ten čas nestihol ani všimnúť. Mal na krku veľa vybavovačiek.

Po poslednej takejto návšteve kráľov, v noci, keď už sovy húkali do noci a ujo sníček chodil po okolí, sa Rím a Krišpindolína rozhodli, že utečú spolu do princovej rodnej zeme, preslávenej pevnými hradbami a nezdolateľným kráľovstvom, takzvaného Antivírusu. Krutý Spreneverus sa ale o úteku dozvedel a tak zavolal na pomoc svojho brata, tiež obávaného kráľa Idiotusa, ktorý mal obrovskú armádu. Na pomoc si zavolali Angínusa. Vedeli síce, že môže bojovať nie len za nich, ale aj proti nim, ale aj tak to riskli. Napokon riskovanie mal Spreneverus v krvi. Keď sa Angínus dozvedel, že by mal ísť bojovať za niečo, čomu sám neverí, zašiel si po radu k svojej matke.

„Stará babo raď! “. Vyhŕkol na ňu hneď čo ju zbadal.

„Ach, syn môj, nuž keď zostaneš, budeš mať nádhernú ženu a kopec detí. Budete sa lúbiť až do konca života, ale keď zomrieš, tvoje meno zomrie s tebou a vnuci tvojich vnukov nikdy nebudú vedieť, kto bol naozaj Angíneus. Keď sa ale rozhodneš bojovať, vyhráš. Tvoje meno si budú pamätať ešte o niekoľko tisícročí a dokonca budeš aj na bilbordoch. Tvoja sláva ale pôjde ruka v ruke s tvojou smrťou a ja ťa nikdy viac neuvidím...“ Dopovedala a Angíneus začal rozmýšľať. Aby mu to išlo ľahšie, zavolal si v noci na pomoc 2 kňažky noci z neďalekého vychyteného Červeného lampášika. Ráno, keď na nebi začvirikal prvý vrabec už mal Angíneus vo svojom rozhodovaní jasno a tak šiel bojovať. Nie za kráľa, ale za seba, za svoje meno a hrdosť, ako skutočný hrdina a bojovník.

Keď už všetci dorazili do Antivírusu, začal sa boj. Armáda kráľa Idiotusa bez ostychu a pokory vrazila do svätine boha slnka Sunglassa a zničili všetko, čo im prišlo pod ruku. Burácali, vystrájali, ako na 1.mája. Zrazu zbadal Angíneus v kúte niečo krásne, čo mu hneď učarovalo. Zamiloval sa pri prvom pohľade. Jeho oči sa nevedeli odtrhnúť. Len stál a pozeral na tú nádheru. Pristúpil bližšie, úplne bez ostichu a chytil do rúk...Bola to štangľa malokarpatskej salámy, jedna z mnohých, ktoré ležali v obrovskej truhlici.

„Bože vy chlapi ste hrozní!“ Ozvalo sa spoza truhlice. „Myslíte len na jedlo“

„Moja týždeň som nejedol“. Odvrkol Angíneus a keď zdvihol zrak, uvidel krásnu kňažku boha slnka.

Bola to Harcovníčka, neter slávneho Antivírusového kráľa.Obaja sa do seba zamilovali na prvý pohľad. Taká bola sila ich lásky.

Na druhý deň skoro ráno, keď si Angíneus ešte vyvaľoval šunky v stane a tuho spal, prišiel do grupy udatnej armády Komínius, starší syn kráľa Antivírusu. Znenazdajky sa začal krutý boj. Stínali sa hlavy, tasili meče a vyzliekali nohavice...Tentokrát nie preto, že to chceli, ale zrazu dostali všetci hnačku. Bola v tom zákerná malokarpatská!

„Pomsta boha slnka! Pomsta boha slnka!“ Kričali vojaci a na striedačku behali do kríkov.

„To bola moja pomsta!“ Zareval Komínius so škodoradostným výrazom a hurónskym smiechom. Takúto pomstu ale nemal chystať. Bola to chyba. Angíneusov bratranec Izák totiž dostal takú hnačku, až to neprežil. Keď sa to dozvedel Angíneus, Komínius bol už doma. Preto prišiel na druhý deň ráno a vykrikoval na hradby:

„Komínius! Ty potkan...VYLEZ!“

A keďže Komínius nebol žiadny sráč, odhodlal sa na boj so silným Angíneusom. To ale robiť nemal. Angíneus totiž svojho súpera zdolal ako cestu do práce a odvliekol jeho mŕtve telo ťahajúc za lano na svojej X6-tke.

Antivírus malo ale veľa schopných hrdinov a preto sa jeho kráľ vybral v noci za Angíneusom. Skormútený a utrápený starec ho prosil o odovzdanie synovho tela. Prosil a prosil, až sa napokon tela dočkal a tak ho naložil na vlečku, spolu so svojou neterou Harcovníčkou. Všetci traja odišli späť domov, za hradby svojho silného kráľovstva. Urobili dojímavý obrad, aký ešte v širokom okolí nikdy nebol a pochovali telo.

Ráno, ešte so zalepenými očami ich pred bránami čakalo prekvapenie. Malá škatuľka obalená v darčekovom balení s veľkou červenou mašľou. Radili sa všetci radcovia, veštci a celá skupinka urodzených, ako s darom naložiť.

„Nechať si, vyhodiť. Nechať si, vyhodiť. Nechať si, vyhodiť...“ Mrmlal si popod nos kráľ a v tempe týchto dvoch možností si škatuľku prehadzoval z jednej ruky do druhej.

„ Aaale čo tam po tom. Hovorí sa, darovanému koňovi na zuby nepozeraj“. Povedal odhodlane kráľ a konečne rozbalil dar. Bol to čip a na ňom nezdolateľný vírus Trójskeho koňa, s ktorým si veru krajina Antivírus nevedela poradiť. Bojovali zo všetkých síl a bojovali naozaj famózne. Ale ani to im nepomohlo. Hrozbu Trójskeho koňa sa im zahnať nepodarilo ani po tom, ako za okrúhly stôl zasadli najlepší a najvýznamnejší IT-čkari z kraja. Všetko bolo márne. Trójsky kôň ich napadol až tak, že sa z toho zrútila celá krajina. Popadali burzy, skrachovali banky a trhy. Krajina sa ocitla v bankrote a nezostávalo im už nič iné, len sa predať, zachrániť tak aspoň názov kráľovstva.

Nuž a tak sa končí príbeh moci, príbeh silných bojovníkov.

Angíneus zostal naďalej nažive a žil ešte desiatky rokov. Jeho matka skončila s veštením, pretože jej predpovede vôbec nevychádzali. Krišpindolína zametala chodníky a novým kráľom sa stal...

Ale to už nech vám vyveští Angíneusova matka...:)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?